Priznajme si všetci, koľkí z nás spomínajú na detstvo, ktoré pre nich bolo nezabudnuteľné, plné kamarátstva, rôznych „šibalstiev“, zážitkov, ktoré buduú ešte rozprávať svojim vnúčatám, času, kedy sme od rána do večera behali po vonku, nedbali sme na to, či prídeme neskôr, špinaví, s rozbitými kolenami. Samozrejme, naši rodičia mali najhoršie predstavy, aj keď sme im povedali, že sme boli hrať futbal (pritom sme behali po dedine a zvonili ľuďom na zvončeky – teda aspoň ja a pár ľudí, ktorých z pochopiteľných príčin neprezradím). Ale teraz by mi to každý odpustil.
Veľmi rád spomínam na prázdniny u babky a dedka. Boli to pravé dedinské prázdniny, kde sme sa veľmi rýchlo spriatelili s „domácimi“ a už sme aj boli na dve mužstvá. Som z dediny, ale každá vytvára inú atmosféru a iné prostredie. Kde sú tie časy, keď sme u nás hrávali „hokej“ na betóne s loptičkou a hrali sme sa na Roya, Jágra, Gretzkeho, Lemieuxa... Zranenia neboli síce trestané, ale prijateľné. Len nás to zocelilo.
Dnešná doba nám ponúka iné detstvo, iné podmienky, iné aktivity a náplne. Postupne sa veta : „Pôjdeme si zahrať futbal?“ stáva archaizmom, pretože načo by chodili von, keď si to môžu zahrať na Playstation alebo podobných výdobytkoch techniky. Súhlasim, aj to k dnešnej dobe patrí, ale nebuďme otrokmi prístrojov, ktoré nemajú dušu a nie je to ako keď sa má človek porozprávať alebo stráviť večer niekde s niekým.
Prídeme domov a automaticky púšťame televízor, počítač, notebook, rádio ... Už len tak zo zvyku.. O sociálnych sieťach ani nevravím.. Veď len pozriem, čo je nové, čo kto písal, aké fotky pridal a trééésk dve hodiny v ri... zabité. Ideme si posedieť niekam a každý, čo má moderný telefón už je aj na wifi, ešte ani pivo nie je na stole. Nuž, ale treba si asi zvykať, že zachvíľu prídem do krčmy a napíšem hodinu predtým krčmárovi na facebook, že dve pivá na 21:00.
Bez telefónu si život nevieme ani predsatviť, bez auta rovnako. Je to potrebné, netvrdím, ale keby sa namiesto sms alebo hovoru radšej prejdeme 2 kilometre (podľa štatistických údajov by to nemalo nikoho zabiť) a poviem adresátovi, čo sme chceli, malo by to byť len na osoh každému. Ahaaaa. Už počúvam tú výhovorku : „Veď nemám čas, ako by som to všetko potom stihol?“ Každý máme povinnosti, ale pre rodinu, priateľov, pre osobný kontakt je veľmi potrebné si čas nájsť. Pretože jedného dňa, keď my budeme mať čas, už ten druhý čas nemusí mať, alebo v najhoršom prípade, už tu ani nemusí byť. O tomto je život. O kontaktoch, o pravde, úprimnosti v danej chvíli.
Nežime pre túto dobu, žime pre ľudí v nej. Skúsme sa zamyslieť nad tým, keď sme každí v našom detstve milovali všetko. Žili sme pre to. Pre priateľov. Pre chvíle s nimi. Nevedeli sme si bez toho naše detstvo predstaviť. Tak skúsme a doprajme také detstvo aj našim deťom, vnúčatám, všetkým ...
