Včera som sa zúčastnil priateľského zápasu medzi našou futbalovou reprezentáciou do 21 rokov a reprezentáciou Ukrajiny, ktorý sa konal v Zlatých Moravciach. Štadión sa pomaly ako-tak zapĺňal a hráči vychádzali na trávnik. Ukrajinský futbalisti ešte ani neboli celkom zoradení a pochytaní za ramená, keď už organizátori pustili ich hymnu. Na tom by nebolo nič zlé. Avšak ...
Zarazila ma iná vec. Hrala hymna a ľudia sa medzi sebou bavia, lúskajú „jadierka“, pijú pivo. To isté bolo aj pri našej hymne. To už ani hymna pre nás nič neznamená? Nevieme ani tie slabé dve minúty stáť vzpriamene a hrdo, keď znejú tóny našej hymny?
Veď sa síce ani nečudujem. V dnešnej dobe nie je rešpekt a úcta pred ničím. Deti majú ledva rešpekt pred svojimi rodičmi, nečakajme, že ho budú mať aj pred učiteľom, starším človekom, či pred niekým cudzím. Veď je normálne, že Vás pár „teenagerov“ len tak napadne v autobuse. Alebo pre pár drobných Vás pichnú nožom. Je to však odzrkadlením výchovy rodičov.
Úcta pred starším? Koľkí by boli ochotní pustiť v autobuse niekoho staršieho na svoje sedadlo? Ak to urobím ja, mám dobrý pocit, aj keď po mne ostatní pokukujú. Ale už odmalička mi bolo vštepované, že starší majú prednosť takmer všade. Niečo si prežili a tak by sme sa k nim aj mali správať.
K hymne sa vyjadrovať už nebudem. Spomeniem len, že ak niekto povie, že nie je rád, že je Slovák, tak potom ozaj môže pri slovenskej hymne stáť s rukami vo vreckách. Nadávame na všetky smery, nepáči sa nám výkon našich reprezentantov, ale ak hráme o medaily či už v hokeji alebo na MS vo futbale, zrazu sa všetci bijú do pŕs, akí sú oni hrdí Slováci.
Jedna vec je systém v našej krajine, vec druhá je, že môžeme byť právom pyšní na našu krajinu, čo v sebe všetko skrýva. Nevyberáme si kde sa narodíme, ale ak už žijeme v určitej krajine, tá by pre nás mala byť našou druhou matkou, kde zažívame každodenné súžitie s ľuďmi.