Ak by sa niekomu zdalo, že to beriem iba z môjho pohľadu, tak nech sa im to aj tak zdá a nepíšu mi to do diskusie. (lebo potom aj tak zistím, že zabíjali svoj čas J ) Ale nikomu ich názor neberiem. Jednoducho je doba, kedy aj mne sneh chýba a časom bude iba raritou. Kedy je notebook každodenným spoločníkom, kedy by sme bez internetu neprežili ani hodinu.
Spomínal som minule s kamarátmi, s ktorými sme sa borili kedysi snehom, že kde sú tie časy, keď sme hrali hokej tam a tam a prišli sme domov už po tme, ale rodičia to brali tak ako to bolo. Zvonili sme ľuďom na zvončeky a schovávali sa za závejmi snehu. Prišli sme zo školy, hodili tašku do kúta a utekali hrať futbal a hrali sa na Ronaldinha, Zidana a iných. To boli časy.
Blížia sa Vianoce, takmer každé dieťa, rodičmi zanedbaný tínedžer a nová generácia dostane notebook, tablet, I-phone a iné veci, ktoré im dokážu nahradiť rodičov. Veď dnes je to už na normálnom poriadku, že rodičia si „kúpia“ svoje deti materiálnymi darmi, akoby s nimi mali stráviť aspoň pol hodinku niekde na prechádzke, pol hodinku pri spoločnej večeri alebo pár minút v izbe a debate o problémoch, ktoré ich trápia. Nečudujme sa, že dievča odíde z domu pre nešťastnú lásku, že niektorí chcú páchať samovraždy pre zlé známky. Keď rodičia nepoznajú ozajstné problémy svojich detí.
Za výchovu detí môžu rodičia a postupom času sa to odzrkadlí na tom, ako sa k deťom pristupovalo. Nečakajme, že deti budú vychovávať učitelia, ako si niekto myslí. NIE. Zlá predstava. Od malička vštepuje matka a otec dieťaťu určitú predstavu o živote a správaniu sa k iným ľuďom.
Idú Vianoce, nemáme sneh. Fúka vietor. V Amerike v určitých oblastiach nevedeli, čo to sneh je. Teraz im ho navalí viac ako u nás v Tatrách. V našej krajine nemáme hurikány, záplavy, tornáda, zosuvy pôdy, výbuchy sopky, doby sucha, doby monzúnových dažďov a iné veci, ktoré každý berie ako samozrejmosť. NIE. Keď niekomu zhorí dom, dovtedy nevedel, akú silu má oheň.
Plné obchody, každý sa naháňa, vodiči trúbia, lebo chcú byť o dve minúty skôr niekde. Uvedomil si niekedy niekto, že môže ďakovať za to, že je zdravý, že nemá takú a tamtú chorobu, že môže chodiť, že vidí, že počuje ??
Preto vážme si chvíle a časy, ktoré práve sú. Najlepšie je vážiť si ich pre prítomnosť najbližších ľudí, pre priateľov, ktorí tu pre nás budú vždy, aj keď to berieme ako samozrejmosť. Lebo nikdy to tak nemusí byť.
Žiť sa oplatí pre zážitky, pre radosť, nie pre veci a úžitok z nich.