reklama

Prečo nie ?!

Pokora. To je to slovo, čo ma viedlo a motivovalo napísať tento článok.  A prečo nie? Možno si to väčšina neprečíta už len z toho slova pokora. Ale mne to nedalo a normálne ma to lákalo mojimi cestami a myšlienkami, ktoré si už viacerí z nás v tomto svete ani neuvedomujú. Nie je to článok ani o Ficovi, ani o politike, ale je to o nás všetkých, predovšetkým o ľuďoch, ktorí toho prežili oveľa viac ako my. A stále majú svoj život radi tak, ako plynie a aký je.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prednedávnom som sa kvôli jednej povinnosti ocitol na návšeteve u jedného starého pána v našej dedine. Bola už pokročilá poobedná hodina a dotyčný pán sa práve chystal do kostola. Kvôli pokročilému veku sa u neho prejavila, povedal by som, normálna porucha sluchu. Takže moje klopanie a prianie dobrého večera sa k nemu nedostalo. Teda aj dostalo, ale bez možnosti reakcie.

Po krátkej chvíli z vedľajších dverí prišla jeho dcéra, ktorá s ním býva a stará sa o neho. Povedala, nech chvíľku počkám, kým sa oblečie a ukážem sa mu, že som tam a čo som mu doniesol. Tak som si povedal, že prečo nie. Veď si toho pána, toho človeka, ktorý takmer zažil prvú svetovú a úplne celú druhú svetovú vojnu, nesmierne vážim. A tie jeho pocity si ani neviem predstaviť. Jedine čo som si predstavil, bola jeho reakcia a úsmev, ktorý som videl na jeho tvári.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zdvorilo som ho pozdravil. Poďakoval mi za to, čo som mu doniesol a bol veľmi rád, že som tam. Samozrejme, jeho zdvorilostná otázka, či si dám za jeden, ako to u starších, skromných ľudí, ktorí veľmi radi uvítajú hostí u seba, chodí. Povedal som : „ Strýco, ale to by ste si museli dať jeden so mnou.“ Jeho odpoveď ma zaskočila : „Aj by som si dal, ale nemohol by som na pána farára dýchnuť.“ Toto mi povedal človek, ktorý má 94 rokov a nesmierne množstvo bolestí i radostí prežitých za sebou. Tak sa teda pobral pomaly, jeho typickou chôdzou do kostola.

Dal som sa do reči s jeho dcérou. Prebrali sme viacero tém, ale najvaic ma zaujali témy, ktoré sa týkali starého pána. Je to x – rokov, čo stratil vlastného syna. Pár rokov na to mu zomrela aj jeho manželka, s ktorou žili spolu približne 60 rokov. Číslo, ktoré si asi nikto z nás v tomto svete ani nevie predstaviť. Pri tomto okamihu som sa pristihol pri myšlienke na mojich starkých, ktorí spolu žili tiež približne 60 rokov. Starká zomrela prvá, starký prednedávnom išiel za ňou. Aspoň že sú spolu, pomyslím si. Ten čas, čo každý prežije so svojou polovičkou nenahradí nikto iný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale, aby som neodbočil od témy, pri debate so „strýcovov“ dcérou sme došli k otázke, ako sa ľudia dožívajú veku a podobne a ako ľudí ovplyvňujú rôzne choroby. Hovorila mi, že keď zomrel jeho syn a jej brat, zronený starec povedal : „ Čo Boh dal, to Boh vzal.“. Ach aká pokora a nádej. Nie je dňa, keď vstane alebo ide spať, neoprie svoje doráňané a dopracované kolená za svoj život na klakátko, ktoré má pri posteli a nevzdá Bohu vďaku a neobetuje modlitbu za všetko, čo má. Ale i za to, čo nemá. Tento starček v živote nemal vážnu chorobu, a to i len preto, že celý život oddal Bohu a veril, že všetko, čo sa udialo, sa deje z určitých príčin a vždy mal optimistické myslenie. A i to môže byť liek na dlhovekosť. Nechcem vravieť teraz o viere v Boha, ale málo z nás poďakuje len tak za to, čo má, čo dosiahol v živote, ale i za rodinu, priateľov a podobne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tento strarček, ktorý veľmi zle znášal nielen stratu svojej ženy, o to viac svojho syna, ale i smrť môjho starkého, s ktorým dlhé roky sedával v kostole v lavici. Z rozprávania jeho dcéry som zistil, že keď sa dozvedel o smrti môjho starkého, takmer si od žiaľu vytrhal vlasy. Slzy sa mi tlačia do očí, keď si predstavím to spolužitie, denno-denné stretávanie s ľuďmi v jeho generácii, ich zabíjanie, plienenie a krádeže majetku za čias minulých. Mnohí z nás si to ani nevieme predstaviť, o to viac, aby sme to zažili. Jediné, čo nás môže posilniť je pokora týchto starých ľudí, ktorí i napriek stratám svojich blízkych, neustále žijú život plnými dúškami. Aj keď majú 94 rokov ...

Marek Stanko

Marek Stanko

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  51x

Čo si myslím, to si myslím. A čo si myslíte vy, to si tiež myslite. Každý jeden je originál... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu